Hlavné postavy filmu VŠETKY MOJE DETI

 

 

"Milujte ľudí podľa ich potrieb, a nie podľa ich zásluh,"  je motto farára Mariána Kuffu a Inštitútu Krista Veľkňaza, ktorý založil v Žakovciach.

 

Na začiatku mu dávali nálepku „Náčelník gangstrov“. Dnes už sú Slováci na Mariána Kuffu hrdí a mnohí mu naopak hovoria „Matka Terézia v nohaviciach“. Poznajú ho ďaleko za hranicami Slovenska. Volí totiž vždy originálnu cestu pomoci: inú ako väčšina sociálnych terénnych pracovníkov. Je tu problém - a je potrebné ho riešiť. Teraz  hneď. Riadi sa vlastným srdcom a kladie naliehavú otázku: Môže byť ľudskosť nad zákonom? Svojím životom „rúca múry“ v dušiach ľudí, nielen múry medzi „bielymi“ a Rómami, ale aj múry medzi všetkými vydedencami na okraji spoločnosti. Nikoho nezavrhuje a všetkým dáva šancu.

 

Má zvláštne vlastné metódy, ktoré aplikuje v rómskych osadách. Vracia Rómom vieru vo vlastné sily, dôstojnosť, sebavedomie: pretože keď pomôžu sami sebe, pomôžu aj svojmu okoliu.

 

Je vynikajúci manažér aj stavbár. Snaží sa premeniť nielen tvár samotných osád, ale predovšetkým kvalitu sociálnych vzťahov a myslenia vnútri osady. Pomáhajú mu bývalí kriminálnici a alkoholici z komunity, ktorú pred 25 rokmi založil na svojej fare v podtatranskej obci Žakovce. Charizmatický kňaz, ktorého bezprostrednosť a úprimnosť si okamžite získa srdcia divákov.

Prezradil nám, že jedným z dôvodov prečo sa vydal na „Rómsku misiu“ bolo, keď videl v osade rómske deti čvachtať sa v blate, v snehu, častokrát polonahé, vychudnuté, napospas svojmu osudu. „Oni nemôžu za to, že sa narodili v osade. Treba im pomôcť. U detí je najväčšia šanca zmeny...“A tak ku žakovským chlapcom si k sebe do svojho srdca zobral aj Rómov a ich deti.

 

Jeho výpoveď vytvára hlavnú dejovú os filmu a spája jednotlivé obrazy a mikrobríbehy Rómov.

 

 

 

Beáta  prežívala v osade v neľudských podmienkach so 6 deťmi. To najmladšie raz v noci pohryzol potkan. Jej papundeklovú chatrč, do ktorej pri každom daždi zatekalo, si totiž obľúbili aj desiatky potkanov... U farára Kuffu v Žakovciach hľadala pomoc. Dozvedela sa, že pomáha Rómom. 

Každé tri mesiace na tzv.„rómsky deň“ Rómovia z okolitých osád sa vydajú do Žakoviec pre oblečenie, hračky, kuchynský riad, staré práčky, rádiá či nábytok, ktoré sa žakovskej komunite podarilo získať od darcov. 

„Keď som ju videl s tými malými deťmi, povedal som našim dievčatám, aby dieťa ošetrili, dali im jesť a zobrali ich okúpať... a odrazu sa ozval strašný krik. To sa Beátkin päťročný chlapček vydesil, keď sa splachovalo WC... Nikde záchod nevidel... Bolo mu päť rokov,“ rozprával nám Marián Kuffa o prvom stretnutí s Beátkou. Namotivovala ho, aby sa osobne prišiel pozrieť do osady a to, čo uvidel, ho šokovalo. Rozhodol sa, že Beátke postaví malý murovaný domček – 1 izbičku 4x4 metre, v ktorej by mohla prežiť zimu a zariadiť si trochu dôstojné bývanie. 

Ako sa zmení život Beátky v novom domčeku?  

 

 

 

Pochopili už dávnejšie, že Rómovia si musia pomáhať predovšetkým jeden druhému sami.

Neboja sa žiadnej roboty a radi každému pomôžu. Pomáhajú stavať najchudobnejším skromné domčeky a učia ich základným stavebným prácam. Stano sa stal pravou rukou farára, má v osade prirodzenú autoritu, vie si zjednať rešpekt – ale keď sa raz vložil do bitky, aby pomohol napadnutým, skončil vo vyšetrovacej väzbe. Na súde nik nesvedčil v jeho prospech, a tak ho v decembri 2012 čakal  nástup na výkon trestu. Už v januári 2013 sa však mohol vrátiť domov na základe amnestie prezidenta SR I. Gašparoviča.                      

Stano sa poriadne ani nevyučil, ale vie opraviť všetko – starúčku práčku, zhrdzavený bicykel aj varnú konvicu. Z troch pokazených konvíc vyrobí jednu funkčnú. Ovláda všetky druhy stavebných prác. Keby žil v hociktorej slovenskej dedine, bol by vyhľadávaným miestnym majstrom. V osade však žije na hranici najväčšej chudoby. Divákov zaujme aj  svojím osobitým zmyslom pre humor. Jeho prostredníctvom sa zoznamujeme aj s ďalšími Rómami v osade.

 

 

 

Zdeno nemá vo svojej izbietke v chatrči ani pec. „Vydržím do mínus tridsiatich dvoch“, smeje sa.

Pochádza zo Sokolova a jeho manželka je z Ostravy. Do osady prišli na prázdniny k príbuzným, zamilovali sa a zostali ... Odvtedy sú spolu. Zdeno sa márne snaží zohnať prácu. Keď už si našetrí na cestu do Bratislavy – a ide na inzerát, keď vidia Róma z osady, nemá šancu. Spolu s ním prežívame „prvé sväté Prijímanie“  rómskych detí, keď sa malé dievčatká menia na princezny v bielom a všetci sú odrazu ako vymenení. Vo filme Zdeno zaujme  najmä dojímavým príbehom  lásky k svojej chorej žene, ktorú postihne mozgová mrtvica.  

 

 

 

Laco s Editou žijú v chatrči s 9 deťmi a  čakajú desiate. 8 rokov sa márne snažili dostavať si rozostavaný malý domček. Nepodarilo sa im zohnať peniaze na strechu... Laco napokon  situáciu nezvládol. Pokúsil sa  spáchať samovraždu. Celý mesic preležal v kóme. Vďaka pomoci farára konečne domček dostaval a zariadil.

Edita nás prekvapí svojou poriadkumilovnosťou, oddanosťou, s akou sa stará o svoje deti. Prvýkrát otehotnela, keď mala 14 rokov. Laca najskôr chceli odsúdiť za styk s maloletou na 7 rokov väzenia. No jeho milujúca Edita celú vinu zobrala na seba, a tak sa dostala na dva roky do nápravného ústavu. Tam sa jej aj narodilo prvé dieťa...

Laco čaká na nástup do výkonu trestu. Chytili ho pri krádeži dreva v lese bez povolenky. Laco farárovi sa zveril, že už si povolenku za 7 EUR kúpil. Maroš sa zasmial: „Teraz? Keď idete do väzenia? Prečo ste si ten lístok nekúpili predtým?“ 

 

 

 

Edo má 5 detí a čaká šieste. Jeho manželka je po operácií kĺbu na nohe a nechodí. Keď sme sa s jeho rodinou prvýkrát zoznámili, bývali v chatrči na spadnutie. Edo sa musel starať o celú rodinu sám. O ženu a 5 detí. Chodil s nimi do školy, pripravoval im jedlo, staral sa o ich oblečenie. Pred zimou vietor mu poškodil strechu. Vyzeralo, že prepadne na jeho deti.

Stano mu postavil malý domček z materiálu, ktorý doveziezol Edovi farár. 

V čase najväčšej núdze Edo predá všetko, čo dostal od farára. Štrk, piesok, ale aj televízor. No nepredáva, aby si kúpil fľašku, ale aby mal peniaze na jedlo pre deti.

Najmenej raz do týždňa sa Edo vydá na cestu do Žakoviec. Vždy zoberie sebou 5-ročného Ivanka, aby spolu vypýtali na fare nejaké potraviny, oblečenie, peniaze... Žakovské kuchárky ho veľmi dobre poznajú, je to známa „firma“. Nabalia mu maslo, chlieb, rôzne jedlo do niekoľkých tašiek... 

Maroša vždy dokáže rozcitlivieť pohľad na Eda a jeho vychudnutého chlapčeka, ktorého Edo často oblečie do rozpadávajúcich handier. Vždy ho to dojme. Nájde pre neho kus nábytku, oblečenie... Pravda, nemá ilúzie. Vie, že Edo niečo z toho istotne predá... Na druhej strany vie, že Edo nepije, stará sa o deti – pravda svojsky.